Názorové koncepcie a ich vplyv na strategické riadenie
Názorové koncepcie a rôzne prístupy v oblasti strategického riadenia zásadným spôsobom ovplyvnili teoretické i praktické aspekty strategického manažmentu. Tieto prístupy vznikli na základe prác významných odborníkov, ktorých idey predstavujú základné rámce pre pochopenie a aplikáciu stratégie v podnikateľskom prostredí.
Ansoff a Mintzberg: cieľová versus procesná orientácia
Igor Ansoff presadzoval názor, že strategické riadenie musí byť jednoznačne zamerané na udávanie smeru a cieľov pre riadené aktivity podniku. Jeho prístup kladie dôraz na cieľovú orientáciu ako základnú premisu efektívnej stratégie.
Henry Mintzberg naopak zdôrazňuje, že stratégia sa často formuje retrospektívne – až po uskutočnení rozhodnutí v praxi (prístup ex post). Mintzberg uprednostňuje procesnú orientáciu strategického riadenia, kde stratégia nie je len plánom, ale aj živým procesom neustáleho učenia sa a prispôsobovania.
Racionálne plánovanie v stratégie
Racionálne plánovanie predstavuje tradičný prístup k vytváraniu stratégie, ktorý sa zameriava na systematické navrhovanie a formulovanie jasne definovaných a dosiahnuteľných cieľov. Východiskom je presné určenie poslania a základných cieľov organizácie, na základe ktorých sa vypracovávajú rôzne varianty stratégií. Výber optimálnej stratégie je založený na dôkladnom hodnotení príležitostí a hrozieb v externom prostredí, ako aj silných a slabých stránok interného prostredia organizácie.
Proces riadeného spoznávania a adaptácie
Plánovanie ako proces riadeného spoznávania uznáva, že predvídanie budúceho vývoja externého a interného prostredia je veľmi náročné. Skutočné poznanie a pochopenie sa získavajú prostredníctvom priamej praxe a riešenia reálnych problémov. Manažéri, ktorí uplatňujú tento prístup, sa nikdy neuspokoja so súčasným stavom a strategický rozvoj vnímajú ako neustály proces zdokonaľovania a prispôsobovania sa meniacim sa podmienkam.
Logický inkrementalizmus v rozhodovaní
Prístup logického inkrementalizmu vychádza z predpokladu, že plánovaná a úplná implementácia stratégie z východiskového bodu A do cieľového bodu Z je často nereálna. Podľa tohto prístupu stratégia vzniká postupne a flexibilne, pričom sa berie do úvahy nielen súbor cieľov, ale aj rôznorodé záujmy pracovníkov a ich procesy učenia sa v rámci organizácie. Zdôrazňuje potrebu kontinuálneho vyjednávania a adaptácie stratégie na základe spätnej väzby.
Spontánna stratégia a jej význam
Koncept spontánnej stratégie zdôrazňuje potrebu pružnej reakcie na neočakávané udalosti v situáciách, keď absentuje dostatočná cieľová a procesná orientácia. Mintzberg ako jej hlavný predstaviteľ tvrdí, že strategický rozvoj často prebieha prostredníctvom spontánneho objavovania a učenia sa na základe skúseností s prekvapujúcimi vývojovými trendmi. Tento prístup podporuje neštruktúrované, avšak agilné reakcie podnikov na meniace sa podmienky trhu.
Hlavné prístupy k strategickému riadeniu
Teoretické princípy strategického riadenia možno rozdeliť do niekoľkých základných prístupov, ktoré sa líšia v zdôrazňovaní jednotlivých aspektov strategického procesu:
- plánovacia (klasická) koncepcia
- učiaca sa koncepcia
- pozičná koncepcia
- zdrojovo založená koncepcia
Plánovacia (klasická) koncepcia strategického riadenia
Plánovacia koncepcia predstavuje systematický a detailne spracovaný viacfázový model procesu strategického riadenia. V súčasnej praxi sa však tieto modely považujú za príliš mechanické a orientované skôr na plánovanie než na dynamický rozvoj stratégie samotnej. Zodpovednosť za tvorbu stratégie je často zverená plánovačom a štábnym pracovníkom, zatiaľ čo línioví manažéri majú menšiu priame úlohu v strategickom rozhodovaní.
Táto koncepcia kladie dôraz na vytváranie súladu medzi vonkajším a vnútorným prostredím firmy. Jej silnou stránkou je rozsiahle využívanie formálnych analytických metód, napríklad SWOT analýza, matica BCG či PIMS (Profit Impact of Market Strategy).
Za negatívny aspekt sa považuje nízka flexibilita a neprimeraná nákladnosť veľkých plánovacích útvarov, ktoré často nevedeli dostatočne rýchlo reagovať na dynamiku trhu, najmä v odvetviach s rýchlym technickým vývojom.
Učiaca sa koncepcia strategického vývoja
Učiaca sa koncepcia vychádza z prirodzeného výberu a uznáva vysokú mieru neistoty a zložitosti vonkajšieho prostredia podniku. Podniky podľa nej neustále prispôsobujú svoje stratégie na základe skúseností a spätnej väzby z realitu trhu. Tradičné plánovanie tu stráca exkluzívnu postavu a stáva sa jedným z nástrojov využívaných v rámci širšieho komplexu formálnych a neformálnych procesov.
Významnou črtou tohto prístupu je integrácia analytických, behaviorálnych a kultúrnych aspektov strategického riadenia. Stratégia tu vzniká kombináciou racionálnych rozhodnutí, intuície a dynamiky mocenských vzťahov v organizácii. Medzi hlavné osobnosti patrí Mintzberg.
Pozičná koncepcia ako mikroekonomické východisko
Pozičná koncepcia vychádza z mikroekonomickej teórie a sústreďuje sa na postavenie podniku v odvetví a jeho vzťahy s konkurenciou. Podľa tohto prístupu je úspech podniku determinovaný schopnosťou zaujať a udržať si výhodnú trhovú pozíciu, ktorá umožňuje efektívne zvládať konkurenčné sily.
Táto koncepcia, ktorej hlavným predstaviteľom je Michael E. Porter, zdôrazňuje význam dôkladného výberu trhu a konkurenčnej pozície nad vnútornými vlastnosťami podniku. Stratégiu tu formulujú hlavne na základe externej analýzy prostredia (prístup zvonku dovnútra).
Zdrojovo založená koncepcia a jej prístup znútra von
Zdrojovo založená koncepcia sa objavila v 80. rokoch 20. storočia a sústreďuje sa na vnútorné zdroje a schopnosti podniku ako základ jeho konkurencieschopnosti. Výskumy ukázali, že rozdiely vo výkonnosti medzi podnikmi v rovnakom odvetví sú spôsobené jedinečnými schopnosťami a kombináciou zdrojov, ktoré podnik vlastní.
Táto koncepcia kladie do centra strategickej analýzy samotný podnik a jeho unikátne zdroje, najmä tie, ktoré sú vzácne, ťažko napodobiteľné a strategicky cenné. Hlavnými zastáncami tohto prístupu sú G. Hamel, C. K. Prahalad a čiastočne aj M. E. Porter.
Pozičná a zdrojovo založená koncepcia majú však dynamické limity, keďže predpokladajú určitú stabilitu medzi schopnosťami, štruktúrami, stratégiami a trhovým prostredím. Ich analýzy poskytujú skôr časť obrazov v konkrétnom časovom okamihu bez dostatočného vysvetlenia adaptívneho správania organizácie v čase. Súčasné trendy v strategickom riadení preto kladú dôraz na dynamiku prispôsobovania sa zmenám a na pochopenie dôvodov a spôsobov, ako sa stratégie vyvíjajú.
Je tiež dôležité si uvedomiť, že tieto prístupy sa často prekrývajú a vzájomne dopĺňajú. Implementácia stratégie závisí od typu podniku, charakteru trhu i organizačnej kultúry, a preto je nevyhnutné flexibilne kombinovať rôzne prístupy.
Rôzne úrovne strategického riadenia v podnikovej praxi
- vlastnícka stratégia – definuje základné záujmy vlastníkov, vrátane veľkosti investícií, očakávaných výnosov, doby návratnosti, preferovaných odvetví a finančnej štruktúry záväzkov a príjmov;
- podniková stratégia – zameriava sa na manažment celkového portfólia podnikateľských aktivít, rozhoduje o alokácii kapitálu medzi existujúce a nové oblasti podnikania, redukcii alebo expanzii investícií a posilnení konkurenčných pozícií;
- podnikateľská stratégia – cieľom je vybudovanie a udržanie dlhodobej konkurenčnej výhody na konkrétom trhu, zahŕňa formulovanie reakcií na trhové zmeny a konkurenčné opatrenia;
- konkurenčná stratégia – úzko spätá s podnikateľskou stratégiou, odpovedá na otázku, ako efektívne konkurovať, pričom využíva rôzne ofenzívne a defenzívne metódy a techniky konkurovania;
- funkčná stratégia – konkretizuje podnikateľskú stratégiu vo vzťahu k jednotlivým funkčným oblastiam ako výskum a vývoj, výroba, marketing, financie alebo ľudské zdroje, a určuje konkrétne ciele a postupy v týchto oblastiach;
- operačná stratégia – sústreďuje sa na riadenie každodenných operácií a postupov na úrovni kľúčových podnikateľských jednotiek, napríklad závodov, a na zabezpečenie súladu s vyššími strategickými cieľmi.
